Homília na veľkonočnú nedeľu 12. 4. 2020

Minulý rok na veľkonočnú nedeľu na Srí Lanke v hlavnom meste Kolombo bolo spáchaných šesť samovražedných útokov proti kresťanom, najmä v katolíckych, ale aj protestantských kostoloch.
Sv. omša v kostole sv. Šebastiána sa chýlila k záveru. Bočným vchodom do chrámu vošiel asi 20-ročný mladý muž, ktorý na sebe odpálil bombu. Radostný veľkonočný jasot sa v okamihu zmenil na kvílenie – a vyzdobený kostol na údolie sĺz. Útoky si vyžiadali celkovo 350 obetí. V kostole sv. Šebastiána prišlo o život 115 ľudí.
Keď spustošený kostol dali ako-tak do poriadku, všetkých prekvapila socha zmŕtvychvstalého Krista, ktorá bola od Bielej soboty postavená pred oltárom. Napriek výbuchom zostala celá a bola pokropená ľudskou krvou. Veriaci to považujú za zázrak, lebo oltár a ostatné zariadenie kostola padlo za obeť výbuchu. Je obdivuhodné, že ľudia tu nemajú strach chodiť do chrámu ani po tomto incidente. Prichádzajú k  soche zmŕtvychvstalého Krista a odtiaľ čerpajú silu k životným problémom. Dokonca niektorí hovoria – „Prečo sme tu vtedy neboli aj my? Aj my by sme chceli zomrieť za Krista.“ (Toto svedectvo napísal riaditeľ Pápežských misijných diel na Srí Lanke Bazil Rohan.)
Obdivujeme takýchto hrdinov viery.
Ale nestačí len obdivovať.
V dnešný deň na veľkonočnú nedeľu nám Božie slovo chce povedať, že práve my máme byť hrdinami viery pre súčasnú dobu. Táto doba je plná konzumnosti, ale aj strachu; mnohým ľuďom chýba správne zacielenie života, mladí ľudia si berú za vzor celebrity, ktoré nie sú hrdinami; zelenú dostáva pozemský raj, v ktorom človek chce byť večne mladý, užívať si život a nezaujíma ho, čo bude potom…
Na mesiac – dva sme sa v súčasnosti zastavili. Mnohí ľudia korigujú svoju minulosť a uvažujú nad prítomnosťou. Je to akoby červená stopka v našom živote – ale pomaly sa začíname pýtať: A čo ďalej?!
Ktosi povedal, že skutočný hrdina je ten, kto pozná pravdu, je o nej presvedčený a položil by za ňu aj život.
Spýtam sa, milí bratia a sestry: je pravda o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista takouto dôležitou životnou pravdou? Ak cítime, že nám k hrdinstvu niečo chýba – nie sú to práve dve veci?
1. Istota o Ježišovom zmŕtvychvstaní .
2. Odvaha šíriť túto pravdu ďalej.
Zamyslime sa túto veľkonočnú nedeľu, ako by sme sa mohli stať skutočnými hrdinami pravdy o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.
1. Istotu môžeme získať, keď si zalistujeme v Božom slove, kde nachádzame predpovede Ježiša Krista, že vstane z mŕtvych.
Prvú takúto predpoveď Ježiš vyslovil, keď apoštol Peter vyznal, že Ježiš je Syn živého Boha. Bolo to pri Cézarei Filipovej. Odvtedy Ježiš začal učeníkom hovoriť o svojej smrti a zmŕtvychvstaní (Mt 16). Táto predpoveď veľmi znepokojila Petra, a tak Ježišovi dohováral – „to sa ti nesmie stať“. A preto mu Ježiš povie – „nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské…“
Druhá predpoveď sa uskutočnila v Galilei. Ježiš vyhlási: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí, zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ Matúš evanjelista poznamenáva, že tieto slová veľmi trápili učeníkov (Mt 17).
Tretia predpoveď bola na ceste do Jeruzalema: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný…odsúdia ho na smrť… ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“
(Mt 20).
Ježišove predpovede o vlastnej smrti a zmŕtvychvstaní sú bezpečným dôkazom našej viery v zmŕtvychvstanie, lebo my po dvetisíc rokoch už vieme, že sa naozaj splnili.
No ešte je tu jedna skutočnosť, ktorá povzbudzuje našu istotu – a tou je skutočnosť prázdneho hrobu. V dnešnej stati z Jánovho evanjelia (Jn 20) sme počuli, ako Mária Magdaléna, Šimon Peter a Ján svedčia o tom, že hrob bol prázdny, kameň bol odvalený, plachty uložené, dokonca aj šatka, ktorú mal Ježiš na hlave, bola osobitne zvinutá… O Jánovi sa píše, že „videl i uveril“. Čo to znamená? – Že Ján si spomenul na Ježišove predpovede a dal si ich do súvisu s realitou, ktorú prežíval. A tak prázdny hrob je druhým vážnym dôkazom pre našu vieru v Ježišovo zmŕtvychvstanie.
Bratia a sestry, dovoľte mi otázku: naozaj máme istotu v Ježišovo zmŕtvychvstanie na základe Ježišových predpovedí a historickej skutočnosti prázdneho hrobu, o ktorej nám napísali nielen evanjelisti, ale neskôr aj židovskí a rímski historici? Možno odpovieme kladne. Ale myslíme si, že naša mládež, ktorá sa pripravuje na prijatie sviatosti birmovania alebo manželstva, má tiež istotu viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie? Pýtam sa dnes na veľkonočnú nedeľu, či netreba aj v tejto veci urobiť niečo pre našu vieru?
Nie je súčasný človek krehký v tejto viere a nie je niekedy náchylný zapochybovať; napr. keď sa v médiách objaví „zaručená správa“, že archeológovia našli hrob Ježiša Krista aj s jeho telom? Sme ochotní zomrieť za pravdu, že Ježiš vstal z mŕtvych?
2. Bratia a sestry, k tejto rozumovej istote potrebujeme aj istotu svedkov. Ich osobné svedectvá o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ich odvaha, s ktorou vedeli aj zomrieť za zmŕtvychvstalého Krista, nám môžu byť veľkým povzbudením.
Pozrime sa na stránky Nového zákona: prvými svedkami boli ženy, ktoré odchádzali od prázdneho hrobu. Potom to bol Peter, ktorý sa aj osamote stretol s Kristom. Ďalej to boli učeníci idúci do mestečka Emauzy a vydali svedectvo: „Či nám nehorelo srdce, keď nám vysvetľoval Písma?“ (Lk 24).
Ďalší boli apoštoli zhromaždení vo Večeradle, ktorí boli spočiatku plní strachu, ale aj veľkej radosti. Silným svedkom bol neveriaci Tomáš, ktorý je pre našu vieru (častokrát hľadajúcu a krehkú) veľkým príkladom a povzbudením.
Ďalej vidíme apoštolov pri zázračnom rybolove na Genezaretskom jazere, ktorí sa tam stretli so zmŕtvychvstalým Ježišom.
Pavol píše Korinťanom, že Zmŕtvychvstalý sa zjavil 500 bratom naraz. Evanjelista Matúš píše, ako bol Ježiš s nimi na Olivovom vrchu pred svojím nanebovstúpením. Apoštol Pavol napokon napíše: „Zjavil sa aj mne, poslednému z apoštolov, hoci som toho nebol hodný…“
Milí bratia a sestry, mohli by sme pokračovať množstvom svedkov z dejín Cirkvi, ktorí mali osobnú skúsenosť s Ježišom živým, zmŕtvychvstalým, a to im dodalo silu a odvahu vydávať o tom svedectvo iným, ba aj svoj život položiť za Krista.
Keď o Ježišovi zmŕtvychvstalom uvažoval francúzsky filozof a prírodovedec Blaise Pascal, povedal: „Ja verím svedkom, ktorí za svoje svedectvo položili život…“
Milí bratia a sestry, žijeme v 21. storočí. Všetci sme ponorení do strachu, čo s nami spraví koronavírus. Ale položme si otázku, či tu nemáme rovnako nebezpečný vírus – vírus nevery?
Ako sa proti nemu chránime? A ako ho prekonávame? Máme dostatočnú imunitu viery, ktorá v paľbe všeobecnej nevery dokáže obstáť?
Dnešný svet potrebuje svedkov… Svedkov o tom, že Ježiš žije. A viera v neho nám dá odvahu prekročiť aj svoj tieň a konať vo viere i v láske. Nech sa tak stane. Amen.
Prof. Stanislav Vojtko
dekan farár

Tento obsah bol zaradený v Oznamy. Zálohujte si trvalý odkaz.