Homília na Bielu sobotu 2020

V tomto čase som dostal veľkonočný pozdrav od spolubrata kňaza, ktorý mi opísal trochu úsmevnú situáciu zo svojej farnosti.
Išlo o starších manželov. Ona bola veriaca a on nebol ani pokrstený, nechodieval do kostola, nepoznal liturgiu, nevedel, čo sa kedy v kostole odohráva. Ale manželke vo viere nebránil, ba podporoval ju v tom. Na Bielu sobotu sa však žena zranila, a tak nemohla ísť na vigíliu vzkriesenia. Bolo jej to veľmi ľúto, preto prosila manžela, aby išiel do kostola namiesto nej. Spočiatku sa bránil, ale napokon sa šiel pozrieť, čo sa v tom kostole deje, aj keď už bolo veľmi neskoro.
Aké bolo manželkino prekvapenie, keď sa v priebehu pol hodiny vrátil. Pýtala sa: „Čo sa stalo, že si už doma?“ On povedal: „Prišiel som pred kostol a videl som, že vynášajú kríž, sviečky, obrazy a ďalšie veci…Pomyslel som si, že asi sa už všetko skončilo a budú maľovať alebo niečo opravovať. A keďže mám nové šaty, nechcel som sa zašpiniť, tak som išiel domov. Žena si povzdychla: „Človeče, ani toto ešte nevieš? Veď to sa začala procesia na vzkriesenie!“
Možno úsmevné a trochu naivné… Ale v tomto skutočnom príbehu je výstižná symbolika odhaľujúca reálny svet, v ktorom žijeme. Mnohí totiž nič nevedia o Bohu, nepoznajú ho, nemal im kto o ňom povedať…
Veľkonočná vigília, ktorú sme začali dnes na Bielu sobotu a ktorá sa skončí procesiou na oslavu vzkrieseného Krista – to je vlastne hlasné oznámenie svetu, že Pán naozaj vstal z mŕtvych! Keby sme sa spýtali, čo potrebuje počuť človek v dnešnom svete, sú to dve slová: Ježiš žije! Ježiš vstal z mŕtvych! Christos voskrese! Christus vivit!
Celé kresťanstvo sa odvíja od týchto dvoch slov. A my sa pýtame: ohlasuje sa dnešnému človekovi táto základná pravda kresťanstva? Ak by sa nás ľudia spýtali, čo pre teba znamená Veľká noc v roku 2020, vedeli by sme im povedať, že Kristus žije vo mne, že vstal z mŕtvych v našej rodine, že je živý v našich vzťahoch, v našom spoločenstve, v našej dedine či meste…?
Raniero Cantalamessa včera na Veľký piatok kázal pri liturgii pred pápežom Františkom: „Súčasná pandémia koronavírusu nás drsne zobudila z toho najväčšieho nebezpečenstva, na ktoré majú nábeh jednotlivci aj celé ľudstvo“.
Kazateľ vysvetľuje, ako si súčasný človek myslí o sebe, že je všemohúci, že sa vyzná vo vesmíre aj v hlbinách oceánov, zdá sa mu, že všetko ovláda… A dôsledky? Sú hrozné. „Stačí ten najmenší neforemný prvok prírody, vírus, aby nám pripomenul, že sme smrteľní… A nijaká sila ani technológia nás nedokáže zachrániť… Jeden popredný židovský rabín povedal, že tento rok máme príležitosť sláviť osobitný veľkonočný exodus, a to z vyhnanstva svedomia…“ Ako sa Izraeliti vracali z Egypta do Zasľúbenej zeme, tak sa aj my všetci musíme vrátiť k svojmu Bohu.
Páter Cantalemessa tým chce povedať, že v tejto dramatickej situácii si musíme nutne položiť otázku – či už sme veriaci alebo neveriaci: Čo je v našom živote najdôležitejšie?
A my si odpovedáme: sú to tie dve slová: Ježiš žije!
Dnešné Božie slovo nám chce k tomu posvietiť, aby sme pochopili, ako Boh vychovával prvú Cirkev – apoštolov a ženy –, aby prijali túto pravdu o živom zmŕtvychvstalom Ježišovi a aj ju šírili; teda aby sa raz Cirkev stala evanjelizačnou.
Zamyslime sa nad tým.
Evanjelista Matúš nám opísal, čo sa udialo v to nedeľné ráno. K Ježišovmu hrobu prichádzajú ženy, ktoré ho predtým dlhý čas sprevádzali na cestách a posluhovali jemu aj apoštolom. Trápilo ich, že Ježišovo pochovanie na Veľký piatok sa muselo uskutočniť narýchlo, takže nebol čas na uctenie si jeho tela a na prípravu dôstojného pohrebu podľa židovských predpisov. Ženy to chcú napraviť na úsvite nedeľného rána.
Na tejto udalosti vidíme, ako si Boh postupne pripravuje učeníčky aj učeníkov, aby uverili, že Ježiš je živý – a aby to mohli ohlasovať ďalej.
Sledujme niekoľko krokov, ako im Boh odkrýva toto tajomstvo.

  1. Prvý krok – ženy prichádzajú k hrobu a vidia, že kameň je odvalený. Môžeme si domyslieť ich uvažovanie; iste si medzi sebou viackrát ustarostene opakovali: Kto nám odvalí kameň? Budú tam strážnici? Máme všetko potrebné? Nič sme nezabudli? O čo väčší musel byť ich úžas, keď sa situácia vyriešila úplne inak, než očakávali.

Koľkokrát sa aj my nachádzame v situáciách, kedy si kladieme ustarostené otázky. Súčasný kresťan sa veľakrát musí postaviť k otázke svojej viery nielen v Boha, ale aj viery v kresťanstvo, v Cirkev, v predstavených, v požiadavky evanjelia … A veľakrát nevie, čo s tým robiť. Zdá sa mu to ako priťažký kameň pre jeho život. No Boh koná zaňho… Pošle mu človeka, knihu, udalosť, zážitok cez sviatosť pokánia…
Máme vycvičený zrak a sluch na tieto nečakané Božie odpovede?

  1. Druhý krok. Ženy vchádzajú do hrobovej komory, kde ich čaká ďalšie prekvapenie: nie je tam Ježišovo telo, ale sú tam dvaja muži v žiarivom odeve, čo naznačuje, že ide o nadpozemské bytosti. A že boli dvaja – malo to potvrdzovať hodnovernosť ich výpovede.

Naša viera má mnoho tajomstiev. Niekedy sa to podobá tejto situácii, že nevidíme Boha, Ježiša Krista, ale vidíme dvoch svedkov – a tým je Božie slovo a Tradícia Cirkvi. Tam pomôže len jedno: neutiecť pred nimi, vypočuť ich a uveriť týmto svedkom. Veď sám Ježiš nám povedal, že treba „počúvať Mojžiša a prorokov“ – v teda Písmo a tých, ktorí ho v cirkevnom spoločenstve vysvetľujú.
Tam je pravda. Veríme tomu?

  1. Tretí krok. Ženy dostávajú vysvetlenie, prečo je hrob prázdny a prečo je zbytočné „hľadať živého medzi mŕtvymi“. Anjeli jasne oznámia túto radostnú zvesť: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ Toto vysvetlenie faktu prázdneho hrobu sa opieralo o predpoveď samého Ježiša, na ktoré ale jeho učeníci pozabudli pre tvrdú realitu Veľkého piatka. Ba učeníkom sa zdalo nemožným, aby po takej smrti mohlo ešte niečo pokračovať.

Boh nás mnohokrát prekvapuje riešením udalostí, ktoré sa nám ľuďom zdajú neriešiteľné. Cez takúto skúsenosť viery sa musel prebojovať aj Abrahám z prvého čítania. Boh ho do krajnosti necháva v presvedčení, že musí fyzicky obetovať svojho syna ako zápalnú obetu. No nemožné sa stane možným! On, Boh, riadi všetko, a preto po skúške viery nášho praotca Abraháma zachraňuje syna Izáka.

  1. Štvrtý krok. Vidíme ženy, ako vychádzajú z hrobu so strachom aj s veľkou radosťou. Bežia… a vtom sa stretávajú s Ježišom, dotknú sa ho, klaňajú sa mu a dostávajú poslanie. Tieto chvíle – chvíle stretnutia s mocou Boha – naša viera mimoriadne potrebuje.

Takéto niečo vidíme aj u Mojžiša z druhého čítania. Jeho národ musel opustiť všeličo príjemné, na čo si zvykol v Egypte. A odrazu sa zdá, že útek z Egypta bol zbytočný. Prišli o všetky istoty a teraz musia všetci zahynúť mečom Egypťanov na brehu Červeného mora. Ale ľud mal získať novú skúsenosť a presvedčiť sa o Božej moci. Mojžiš dvíha palicu, more sa rozdvojí a celý národ prejde na druhý breh, tam Mojžiš znova vystrel ruku nad more a ono zalialo výkvet egyptského vojska, ktoré utonulo v Červenom mori.
Takto nás Boh chráni. Aj keď prežívame obavy, Boh vie, že potrebujeme mať postupné poznávanie jeho sily a moci. Tej moci, ktorá sprevádzala aj Ježišovo ohlasovanie.
Ale my potrebujeme mať aj to, čo opisuje 34. žalm „skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“. Takto rástla viera žien, takto rástla viera Petra a Jána a ostatných apoštolov, keď sa mohli stretnúť s mocou Ježiša Krista a uveriť, že Ježiš žije.
Bratia a sestry, Ježišovo zmŕtvychvstanie sa dotýka nás všetkých. Boh privádza dejiny spásy až ku každému z nás. Naša životná cesta má vyústiť do osobného stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom. V nás má Ježiš vstať z mŕtvych… Skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania sa nás má dotknúť veľmi osobne.
Možno sa pýtame: ako?
Skúsme si zapamätať tri momenty, ktoré potrebujeme pre život viery.
Potrebujeme žasnúť nad tajomstvom. V tomto čase, keď Boh otriasol našimi plánmi a našou istotou, a my musíme byť jeden pri druhom v manželstve, v rodine, alebo sami so sebou – vieme si zalistovať v knihe života a vedieť sa diviť nad udalosťami, ktoré Boh urobil v našom živote? Vieme nad nimi žasnúť, ďakovať za ne a chváliť Boha, že bol práve vtedy a práve tam s nami? Vieme vôbec dešifrovať, že v týchto situáciách bol Boh s nami? Neprisudzujeme beh udalostí nejakej „náhode“?
Potrebujeme uveriť Ježišovi, že on je živý; nielen to, že pred dvetisíc rokmi vstal z mŕtvych, ale uveriť, že je živý tu a teraz.
Položme si otázku, či veríme v živého Krista prítomného v Božom slove?
Veríme, že živý Ježiš je prítomný v Eucharistii?
Veríme, že Ježiš je prítomný v Tradícii aj v súčasnej Cirkvi?
Vidíme ho živého v každom bratovi a sestre v rodine alebo v iných ľuďoch, s ktorými sa stretávame?
Dokážeme pristúpiť k nemu, objať mu nohy a klaňať sa mu – a to práve v týchto našich bratoch a sestrách?
A veríme, že aj my sme dostali toto poslanie – „Choďte, oznámte mojim bratom, že som živý a že sa môžu so mnou stretnúť?“
Povedzte, bratia a sestry, ako poznačujeme atmosféru pri stretnutiach s ľuďmi? Prinášame im pokoj, nádej, radosť; alebo vytvárame napätie? Môžeme si to vyskúšať v týchto dňoch, ba dokonca hneď v dnešný deň po tejto vigílii! Ak vytvárame iným napätie svojou iróniou, výsmechom, tichou domácnosťou, neláskavým prístupom, šomraním, pohŕdaním … je vtedy v nás živý Kristus?
Potrebujeme uveriť, že živý Kristus je prítomný v situáciách nášho bežného života.
Spomeňme si, ako nás mnohokrát zachránil, keď sme boli na pokraji zrútenia či pádu a on bol ten, ktorý urobil všetko preto (možno aj cez iných ľudí), aby sme sa zachránili.
Páter Cantalemessa spomenul vo svojej homílii na Veľký piatok udalosť, ktorá sa stala v Katedrále sv. Pavla v Londýne: Maliar James Thornhill pri maľovaní fresiek v istom okamihu poodstúpil, aby si lepšie obzrel svoje dielo. Neuvedomil si, že ustúpil dozadu na lešení tak nebezpečne, že sa skoro zrútil do prázdna pod sebou. Asistent, ktorý stál neďaleko, pochopil, že upozorniť ho zakričaním by nešťastie len urýchlilo. Bez dlhého premýšľania namočil štetec do farby a šmaril ho do stredu fresky, ktorú tým znehodnotil. Zhrozený majster však poskočil dopredu, a to ho zachránilo…. A Cantalamessa to komentuje: Takto občas koná Boh s nami. Otrasie našimi plánmi, mohli by sme povedať domnelou všemohúcnosťou dnešného človeka, aby nás zachránil od priepasti, ktorú nevidíme, ale do ktorej sa rútime…
Milí bratia a sestry,
nachádzame sa v situácii, ktorá nás vážne zastavuje. A nemyslím tu len na pandémiu koronavírusu, ale na Veľkú noc 2020. Mnohí naši priatelia, známi, možno aj naše deti alebo iní príbuzní z rodiny majú pochybnosti vo viere, alebo ani nepoznajú Boha a nechápu, čo znamenajú tie dve životne dôležité slová: Ježiš žije. Ježiš je zmŕtvychvstalý…
Chvíľa, ktorú prežívame, nás provokatívne stavia do pozície tých, ktorí majú lepšie spoznať Ježiša Krista; uveriť, že je živý, a stať sa nositeľmi tejto správy bratom.
Je nedeľné ráno pod Golgotou… Ženy počujú: „Choďte a oznámte…“ Možno toto ich oznamovanie bude prejavované tichou vďačnosťou a radosťou nad tým, že Ježiš vstal z mŕtvych… Možno to budú robiť praktickou službou blížnym… Alebo modlitbou… Alebo hlasným kázaním…
Bratia a sestry,
na Vianoce sme si v našej farnosti hovorili o paradoxe, že to slabé Dieťa v jasliach je obdivuhodný Radca a mocný Boh, na ktorého sa môžeme spoľahnúť. A dnes na Veľkú noc si uvedomujeme ďalší paradox – že umučený zabitý a pochovaný Ježiš je živý, zmŕtvychvstalý Kristus!
A ak sme sa od Vianoc duchovne posunuli vo viere, tak aj iní ľudia budú na nás vidieť, že Ježiš v nás rastie od dieťaťa do dospelosti, že dokáže cez nás slúžiť iným a obetovať sa za nich, ba dokonca že po prekonaní životných skúšok vstáva z mŕtvych a žije v nás!
Majme pevnú vieru a veľkú nádej v Ježiša zmŕtvychvstalého. Nebojme sa opakovať slová 34. žalmu „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je náš Pán…“ Alebo slová, ktoré povedal Ježiš Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keby zomrel.“
Amen.
Prof. Stanislav Vojtko
dekan farár

Tento obsah bol zaradený v Oznamy. Zálohujte si trvalý odkaz.